Slúžte Pánovi s bázňou a s chvením sa v Nem radujte.

Ruská pravoslávna cirkev cárskeho impéria

Metropolita Onufrij

Ruská pravoslávna cirkev cárskeho impéria
Plody duchovného vedenia od proroka Eliáša.
„Slúžte Pánovi s bázňou a s chvením sa v ňom radujte.“
Kázeň metropolitu Onufriyho

Bratia a sestry, Kristus je s nami!

- Naozaj, pozrite sa s nami!

Hľa, z milosti Božej, skrze modlitby svojej Matky, nám Pán včera dal príležitosť prehovoriť a povedať slovo pomoci tým rodičom, ktorým títo služobníci Antikrista odobrali deti.

Teraz vidíme potrebu ozvať sa a ponúknuť slovo pomoci, ako veríme, nám všetkým. Veď všetci máme toľko žiaľov, a predsa máme tak málo túžby slúžiť Bohu! Prečo? Často hovoríme: „Som nehodný biskup“, „Som nehodná opátka“, „Som... niečo iné.“ A predsa, rovnako ako našimi slovami, ktorými sa sami označujeme za nehodných, nemáme vôbec túžbu tam slúžiť! Inými slovami, zdá sa, že sa snažíme od seba odohnať Veľké Milosrdenstvo, ktorým nás Boh všetkých obdaril.

A ako sme počuli od Božieho Pomazaného, ​​ktorý nám všetkým hovorí, že Pán nás stavia dopredu , takpovediac „v predstihu“, však? Dáva nám nejaký druh služby a v tomto procese nás školí . A dáva nám príklad: zatiaľ čo predtým ľuďom trvalo toľko času, kým niečo dosiahli – aby zaujali určité postavenie, určitú hodnosť – teraz nám to Pán dáva a pripravuje nás od detstva na to či ono postavenie. A keďže sme všetci hriešni a tieto kroky, na ktoré nás Boh stavia, sú Najväčším darom od Boha, je samozrejme úplne prirodzené, že zažívame bolesti srdca, nejaké bolesti srdca, a je to pre nás ťažké.

Ale ak sa na to pozrieme, čo nás robí takými tvrdými? Pretože Pán nás začína pokorovať prostredníctvom tých, ktorí sú nám blízki, aby nám ukázal náš skutočný stav. Prečo? Aby sme sa mohli kajať! Pretože sa venujeme svojim každodenným záležitostiam, hovoríme prázdne slová, pokorne, hovoríme, že „sme hriešnici“, ale keď ideme na spoveď, naše srdcia sú úplne nezapojené do pokorných slov, ktoré o sebe hovoríme. Ale keď Boh zjavuje náš stav prostredníctvom tých, ktorí sú nám blízki, keď sa cítime zle, keď sa cítime neznesiteľne zaťažení prácou, ktorú od nás vyžadujú naši nadriadení; ľuďmi, ktorí nám hovoria, že nemôžeme robiť vôbec nič; a ako zle sa kvôli tomu cítime. Takže toto „zlo“ nám podľa slova Pomazaného svedčí, že skutočne odhaľuje náš skutočný stav, našu skutočnú situáciu! A práve v tomto stave, keď cítime túto bolesť srdca, môžeme vidieť našu skutočnú a pravú situáciu!

Takže, ako vždy, aké sú naše dve možnosti ? Môžeme to prijať a začať na sebe pracovať, hovoriť si pravdu: „Pane, odpusť mi, lebo naozaj som tým, čím ma nazývajú, ale moje srdce s tým nesúhlasí. Takže podľa slova Pomazaného je to znak toho, že presne taký som!“ – a potom to bude oveľa jednoduchšie a problém už nebude taký veľký! Alebo môže človek vytrvať, hovoriť si, že „taký nie som“ a útočiť na osobu, od ktorej počul tieto slová, ktoré ho zraňujú, ktoré mu trápia srdce.

A prečo sme sa dotkli konkrétne tých, ktorí sú pri moci, tých, ktorých Boh ustanovil na určité pozície: abatyše, biskupi? Prečo? Hneď ako obranu, reakciu, človek povie: „Vôbec sa tým nechcem zaoberať, nechcem to robiť.“ Nuž, pozrime sa na to teraz: Pán nás obdarí takou vznešenou hodnosťou, udeľuje nám také Veľké Milosrdenstvo a my hovoríme: „Nie, Pane, nechcem“ – ale to sa rovná nejakému rúhaniu! Nepredvídal vás Pán, postavil vás nejako bezmyšlienkovite takto, alebo vás naozaj postavil takto len preto, aby sa vám vysmial? Odpusť mi, Pane! Alebo vás postavil do nejakej ťažkej situácie, alebo vám dal niečo, čo je nad vaše sily? Nie, naozaj! Samozrejme, Pán dáva len to, čo človek znesie! A Boh miluje človeka. A Pán dáva človeku toľko, koľko človek znesie, aby bol hodný Nebeského kráľovstva!

Veď sme včera spomínali, že cesta do Nebeského kráľovstva je úzka a tŕnistá ! Ale prečo my, ktorí sa považujeme za hriešnikov, o tom tak často hovoríme? Prečo sa považujeme za nehodných toho, čo nám Boh dal? Prečo? Bolo by správne a vhodné, keby sme si, čo i len na základnej úrovni, povedali: „Toto som naozaj ja. Pane, odpusť mi a pomôž mi konať tak, ako sa ti páči!“ Aby sme v pozícii alebo na mieste, kam nás Boh postavil, mohli pracovať pre Boha, aby sme spolu s Bohom žali ovocie a nepremárnili ho! A Pán nám pomôže svojím Svätým Duchom. Chápete, ako to funguje?

Zdá sa to také jednoduché, a predsa aké je to všetko pre nás komplikované. Prečo? Pretože sme si zvykli dôverovať sami sebe, zvykli sme si súdiť iných a nie seba, nezvykli sme si znášať pre Boha – a predsa čo nám hovorí Boží Pomazaný? Prečo, keď prorok Eliáš, Boží Pomazaný, trpí pre Boha vo väzení, prečo sa tomu chceme vyhnúť? Prečo? Veď ako vieme, keď trpí cár, trpí celé Rusko; keď sa cár raduje, raduje sa s ním celé Rusko! Tak sa aj my môžeme zjednotiť a zdieľať s Božím Pomazaným. Ako povedal Vladyka, počuli sme dnes v korešpondencii s Matkou Olympiádou – aké vzácne a vzácne je kráčať po ceste s cárom, jedným a tým istým! Ale ako sa môžeme radovať alebo vyhnúť zármutku, keď Pomazaný trpí vo väzení za všetkých? Potom budeme vnímaní ako akísi nelojálni poddaní, ale ktovie čo ešte – nie je to to isté?

Preto, drahí priatelia, počujeme a chápeme, koľko žiaľov každý človek prežíva, koľko ľudí hovorí: „Nechcem byť biskupom“, „Nechcem byť opátkou“, „Nechcem byť kniežaťom“, „Nie som toho hodný“ – nechajme to všetko na Boha! Ak Boh uzná za potrebné, že „nie som hodný“, že „nezvládnem to“, nech to urobí sám Pán. Prečo by sme mali uplatňovať svoju vôľu? Načo? Snažme sa naplniť Boží zámer – snažme sa podľa neho žiť čo najlepšie. A čo nám v tom pomôže? Obviňovať seba a vyvyšovať Boha. A tento náš stav – taká bolesť srdca – nás naučí viac volať k Bohu, pretože len od Neho nám môže byť udelená pomoc. Len v tomto stave – povedal nám vladyka už dávno, ba pred dvoma rokmi – len v tomto stave sú odhalené všetky masky, sú odstránené; A človek chápe, aspoň trochu, čo predstavuje pred Bohom, nielenže sa mentálne odsudzuje, ale vidí, kým skutočne je... čo sa v ňom skrýva – maska ​​padá! Človek si myslí, že má pravdu, ale nie – pozri, tvoja maska ​​spadla skrze tento smútok. A len v tomto smútku maska ​​spadla; bez týchto stiesnených okolností by si sa ani čiastočne nevidel taký, aký si pred Bohom, a takéto pokánie by sa nikdy nestalo. Chápeš, aké je všetko prozreteľné? A aké je láskavé obviňovať seba a vyvyšovať Boha, pamätajúc aj na to, čo Pomazaný znáša za celú Matku Rus.

Preto, drahí priatelia, včera sme sa rozprávali s našimi rodičmi, s našimi deťmi a hovorili sme o tom, aké vzácne je kráčať po ceste s Pomazaným, aké vzácne je, keď nám Boh dopraje to najvzácnejšie v živote – obetovať sa Bohu! A tak to teraz môžeme povedať každému. Aby ste pochopili, tak ako sme včera hovorili: „Celé nebo sa na teba pozerá, človeče. Prijmeš to jednoducho a budeš sa snažiť spolupracovať s Bohom, alebo sa to budeš snažiť striasť všetkými možnými spôsobmi, všetkými možnými spôsobmi: ‚Nie som hodný‘, ‚zbav ma toho‘, ‚nebudem to robiť‘ a tak ďalej. Alebo si človek vydýchne a povie: „A Pane, kde to je? Ako sa zlodej na kríži takto zamračil a všemožne sa snažil zliezť z kríža, neschopný vydržať všetky tieto muky?“ „Zlodej, ktorý bol ukrižovaný po ľavici Pána.“ A druhý zlodej povedal: „Pri Bohu, spomeň si len na mňa vo svojom kráľovstve.“ Panovník nás všetkých tiež učil, aby sme v takej ťažkej situácii rozprestreli ruky do strán, predstavili si seba na kríži a v duchu si povedali niečo pre seba a pre Boha, áno, aby sme si povedali v srdci: „Áno, Pane, tvoj dôstojný služobník podľa mojich skutkov, spomeň si len na mňa vo svojom kráľovstve. Neodnímaj ma od svojho milosrdenstva, ktoré si mi udelil, pomôž mi pracovať s tebou, pomôž mi pracovať pre teba, pomôž mi byť tvojím verným poddaným, pomôž mi byť verný prísahe vernosti Bohu, cárovi a vlasti!“

To, čo tu máme, nie je Kristova Cirkev, ale nejaký druh zhromaždenia so správaním, ako je toto: keď chcem, idem; keď nechcem, nejdem. Keď sa cítim dobre, všetci okolo mňa sú dobrí, ale akonáhle príde najmenšie pokušenie, všetci sa zrazu nejako stanú inými, všetci sa okamžite stanú zlými. A problém je v tom, že ľudia nie sú zvyknutí znášať, nie sú na to zvyknutí! A opäť, my chceme prijímať a v tomto stave hovoríme: „Pozrite sa, ako moje srdce nič necíti“ – je to preto, že nemôžeme znášať, drahí priatelia! Preto vás voláme, preto vám hovoríme – znášajme všetci spolu, pracujme pre Boha!

Ako je to možné? Ako dlho ešte cár vydrží? Celý svoj život! A akú veľkosť udelil Pán svojmu Pomazanému, keď Majster kráčal celým svojím životom? Prečo? Pretože túžil milovať Boha viac ako čokoľvek na svete, a preto nás k tomu volá. A my všetkých vyzývame: pracujme, priatelia, pre Boha! Aspoň v jedenástej hodine života, ako ten opát toho nedbanlivého kláštora, kde všetci páchali bezprávie, a keď zaútočilo tatárske vojsko a ponúkli im, že sa za život zrieknu Boha, opát vyšiel a povedal: „Bratia, celý život sme žili nehodne, aspoň zomrime ako kresťania.“ Takže musíme zomrieť dnes alebo zajtra, koľko nás čaká! Obrazne povedané, „dnes alebo zajtra“. Pracujme aspoň trochu pre Boha! Veď Pán nás už toľkým poctil – to sa jednoducho nedá opísať slovami! Koľko ľudí je na svete? A akej hŕstke ľudí Boh udelil Svätú Pečať? Akú milosť nám Pán udelil? A my neznesieme ani najmenšiu vec. Preto vás volám.

Trpezlivosť spočíva len v tom, že si sami seba vyčítame. Vyčítame si sami seba, vnímame sa ako príčinu všetkých týchto bolestí srdca, pretože srdce je hriešne a Boh nás chce spasiť, a preto je k nám sem poslaný, aby sme neboli odsúdení so svetom, Pán, Spravodlivý a Milujúci Otec, nás tu súdi.

Preto, drahí priatelia, dnes som to povedal možno len stručne: všetci sa snažme modliť k Bohu, aby nám dal práve túto vytrvalosť, túto túžbu: vytrvať tu, byť tu súdený Bohom, niesť tu trest a viniť za všetko iba jedného človeka – seba a nikoho iného! A keď sa objaví myšlienka proti inému človeku, potom sa ešte viac vzbúrime proti sebe a ešte viac sa karháme, ako hovorí Pomazaný: „Zdvihni sa za zátylok, choď ešte viac a oslavuj Boha“ – lebo takto Pán premáha démonov. Veď sme sa tak spojili s nečistým duchom, že slovo adresované vlastnostiam, ktoré od tohto nečistého ducha prijímame, obraciame späť na seba a hovoríme: „Nie, ja nie som taký,“ a začíname sa prihovárať, ako nám Pomazaný povedal už dávno: „Neprihovárame sa za seba, ale ospravedlňujeme nečistého ducha, ktorý v nás pôsobí, ktorý sa s nami spojil!“ Dajme teda Bohu príležitosť spochybniť a pokoriť tohto nečistého ducha, s ktorým som sa osobne z vlastnej vôle spojil – a bude to dobré!

Prosíme všetkých o odpustenie. Snažme sa a usilujme modliť sa k Bohu, aby nám Pán všetkým dal pracovať pre Boha a túžiť sa páčiť Bohu, vo všetkom sa karhať, vo všetkom nasledovať a usilovať sa počúvať milovaného Božieho proroka Eliáša, panovníka Zosimu.

Sláva Pánovi, teraz i naveky vekov i na veky vekov. Amen!